Tupolev Tu-144 bolo prvé dopravné prúdové nadzvukové lietadlo (SST - Supersonic transport), ktoré sa vyrábalo v 70. rokoch 20. storočia v ZSSR. V kódovom označení NATO sa nazýva "Charger", na Západe sa pre neho ujala trochu zavádzajúca prezývka "Konkordski" alebo "Concordski" (narážajúca na podobné lietadlo Concorde). Bol najrýchlejším dopravným lietadlom na svete, ako prvé civilné lietadlo prekonalo rýchlosť zvuku a neskôr aj Mach 2. Náklady na jeho prevádzku boli však vysoké a nakoniec bolo tohto typu vyrobených iba 16 kusov.

História

Rozhodnutie o vývoji Tu-144 bolo prijaté v čase veľkých nádejí vkladaných v technický pokrok, keď odborníci verili, že čoskoro vznikne dopyt po stovkách kusov podobných dopravných lietadiel. Napríklad Boeing, vyvíjajúci v tej dobe svoj slávny 747, uvádzal ako výhodu koncepcie pilotnej kabíny na hornej palube, že po nástupe nadzvukových dopravných lietadiel bude ľahké nepotrebné Jumba prestavať na nákladnú verziu.

Vývoj bol ovplyvnený množstvom významných sovietskych úspechov pri súperení medzi ZSSR a Západom, rovnako ako atmosférou prežívajúcej špiónománie. S nástupom veľkej ropnej krízy v 70. rokoch však záujem o nadzvukové dopravné lietadlá prudko klesol - u konkurenčného Concorde boli zrušené všetky objednávky s výnimkou štátnych Air France a British Airways, a ani Aeroflot o zavedení Tu-144 nejavil veľký záujem. Veľmi ambiciózny americký projekt Boeing 2707 (Ma = 2,7; vzletová hmotnosť 300 ton) bol kvôli technickým problémom najprv úplne prepracovaný a potom v roku 1971 definitívne ukončený. V priebehu 70. a 80. rokov sa dostávali do popredia otázky ochrany životného prostredia. Lietadlám bola vytýkaná vysoká spotreba paliva, narušovanie ozónovej vrstvy a veľký hluk.

Ministrom ZSSR pre civilné letectvo sa v roku 1970 stal Boris Bugajev, bývalý vojnový letec a pilot-inštruktor Aeroflotu. K myšlienke prevádzkovania Tu-144 sa staval značne rezervovane a za hlavnú prioritu považoval vývoj a uvedenie do prevádzky veľkokapacitného Il-86. Zástancom Tu-144 sa však podarilo presadiť do záverov 24. zjazdu KSSZ v r. 1971 aj požiadavku na zaradenie Tu-144 do pravidelnej prevádzky ešte v tej istej päťročnici, čiže do konca roka 1975. Práce na projekte teda pokračovali, aj keď v ZSSR neexistovala skupina obyvateľov, ktorá by bola schopná platiť cenu letenky, pokrývajúcu náklady na prevádzku a údržbu.

Prevádzka

Do pravidelnej prevádzky boli nasadené iba stroje Tu-144S s motormi NK-144A. Najprv bola pred koncom roka 1975 začatá preprava pošty a nákladu na linke Moskva-Domodedovo - Alma-Ata, neskôr, po získaní preukazu letovej spôsobilosti, bola v roku 1977 začatá aj preprava osôb na tej istej linke. Lietalo sa raz týždenne, vzdialenosť medzi mestami je 3 260 km, dvojhodinový let prebiehal vo výške 16 - 17 km, v kresle prvého pilota sedel vždy niektorý zo skúšobných pilotov. Bolo uskutočnených celkom 55 letov, prepravených bolo spolu 3 284 osôb, pričom ich počet v lietadle nikdy (s výnimkou posledného letu) neprekročil 80. Lietadlo štartovalo ráno o 8:30 hod. z Moskvy ako let č. 499 a späť štartoval z Alma-Aty ako let č. 500 o 14:00 hod. moskovského času. Na linku boli nasadené lietadlá č. 77109 a 77110. Cena letenky bola 68 rubľov (na podzvukových lietadlách 48 rubľov). V tejto súvislosti sa hodí poznamenať, že Tu-144S malo spotrebu paliva na kilometer a cestujúceho takmer 10x väčšiu ako Tu-154 a aj náklady na údržbu boli enormné.

Po nehode pri zalietavaní lietadla Tu-144D boli lety pozastavené a nakoniec neboli už nikdy obnovené. Typ Tu-144D síce dostal v polovici 80. rokov preukaz letovej spôsobilosti pre prepravu osôb, ale do prevádzky nebol nikdy nasadený.

Letové výkony

Tu-144 bol schopný vyvinúť asi o 10% vyššiu rýchlosť, mal väčšiu kapacitu cestujúcich a v poslednej verzii mal aj väčší dolet ako Concorde. Vzhľadom na umiestnenie motorov však prenikalo do kabíny citeľne viac hluku a vibrácií. Kuriózne je porovnanie, že obidve lietadlá postihli veľké nehody, ktoré zásadne ovplyvnili ich ďalší osud. Tieto nehody sa stali na miestach, vzdialených od seba len cca 5 km.